Moderné slobodomurárstvo bolo založené veľkými mysliteľmi XVII. a XVIII. storočia, aby spojilo všetkých „ušľachtilých mužov“, „to znamená mužov skutočných a dobrých, teda čestných a poctivých, bez ohľadu na meno alebo presvedčenie, podľa ktorých sa dajú rozlišovať“. Mali sa stať „ stredom jednoty“ : nezáleží na tom, čím sa rôznia, bez popierania a odstraňovania ich odlišností. (Neúčasť žien na tomto projekte súvisela s dobovou spoločenskou situáciou, neskôr doňho boli včlenené.)

Andersonova (a Desagueliersova) Ústava nespresňuje cieľ tejto „jednoty“, ale logicky mala viesť k mierovému spolunažívaniu všetkých ľudí.

 

Aby bolo možné zblížiť týchto „ skutočných a dobrých mužov “, ktorí by inak „boli navždy udržiavaní daleko jedni od druhých“, zakladatelia prvého moderného slobodomurárskeho rádu vzdialili od svojich lóží náboženstvá a cirkvi. Tie sa do ich lóží dostali znovu o desaťročie neskôr vďaka úsiliu tradicionalistických slobodomurárov zo Škótska, žijúcich v Londýne, ktorí boli oddanými katolíkmi.

Zmenil tento vplyv ideál „ jednoty čestných a poctivých mužov na „ univerzálne bratstvo “? Je to možné, pretože kresťania sa považujú za „bratov“. Našťastie vplyv cirkvi nevymazal zo slobodomurárstva zásadu znášanlivosti .

Kresťania sú „bratia“, pretože veria, že majú spoločného „otca“. Prináležia do tej istej „rodiny“. Môžu do nej patriť len tí, ktorí zdieľajú rovnaké presvedčenie.

Slobodomurári sa rozhodli byť „bratmi“ z vlastnej vôle, bez ohľadu na akékoľvek vopred jestvujúce puto.

Kresťania chcú veriť, a spolu s nimi aj väčšina slobodomurárov, že bratstvo je synonymom lásky. Môže ním byť, je to ideálny stav, ale bratstvo v prvom rade znamená hlbokú a nerozlučiteľnú spútanosť. Všetci tí, ktorí majú bratov a sestry, vedia, do akej miery sú vzájomne prepojení, a to napriek nekonečnému množstvu rozdielnych vlastností, správania sa a záujmov, ktoré môžu byť až úplne protichodné.

 

Je možné, že vďaka vedeckým objavom, nazhromaždeným od čias Renesancie, členovia londýnskej Kráľovskej akadémie vied sa dopracovali k tušeniu o neodlučiteľnej spútanosti ľudí a všetkých iných podôb života. V takom prípade sa dá predpokladať, že ich „stred jednoty“ sa vzťahuje na všetko, čo je živé. To zodpovedá myšlienkam dnešnej humanistickej ekológie.

Účinná „mechanika“ moderného slobodomurárstva vie vytvoriť v lóži pocit bratstva, náklonnosti a lásky medzi jej členmi - napriek tomu, že sú navzájom veľmi odlišní. Tento postoj sa môže rozšíriť na celý rád, prípadne na viacero rádov, avšak napriek opakovanému a všadeprítomnému vyhlasovaniu lóží, že náležia do „univerzálneho bratstva“, tento pocit nikdy nezahrnie všetky rády.

Budovanie„ stredu jednoty“ teda nie je zavŕšené. Bez ukončenia tohoto staveniska nebude slobodomurárstvo schopné vybudovať „chrám bratského sveta“, ktorý dáva konečný zmysel jeho jestvovaniu. Vysvetľuje to aspoň čiastočne, prečo v XX. storočí slobodomurárstvo stratilo (najmä v Spojených štátoch, ale nielen tam) viac ako polovicu svojich členov ?

Slobodomurástvo prešľapuje uprostred brodu.

> Podpíšte Bratislavskú Výzvu

> Viac informacií o Bratislavskej výzve

N.B.: Nadšenie pre "sociálne siete" Facebook, Twitter, Whatsupp atď. ukazuje, že mladé generácie – či patria k slobodomurárom alebo nie - rozširujú svoj obzor smerom k universalizmu.