-
Je zvláštne, že aj po rokoch členstva v slobodomurárskom hnutí sa mnohí jeho stúpenci môžu mýliť v jeho zmysle.
-
Lóžu môžu navštevovať len preto, že je to dobrý spôsob, ako sa dostať zo samoty a tráviť čas v priateľskom združení. Počas zasadaní leňošia a nevedia sa dočkať, kedy sa začne hostina (agapé).
-
V lóži vládne sloboda slova, každý má právo sa vyjadriť, poslucháči rečníka povzbudzujú a sú k nemu zhovievaví. Byť prijatý zhromaždením inteligentných a pripadne vplyvných ľudí, možnosť diskutovať s nimi, vyvoláva v človeku dojem, že sa podieľa na chode sveta.
Slobodomurárstvo ponúka možnosť diskutovať ako rovný s rovným s riaditeľmi podnikov, predsedami správnych rád, ministrami, v niektorých krajinách s biskupmi alebo členmi kráľovskej rodiny. Isteže, úlohy, ktoré tieto osobnosti zastávajú, im zriedka, ak vôbec, poskytujú možnosť zúčastniť sa na práci v lóžach, ale ak prídu, správajú sa k ostatným ako k rovnocenným. (Iba ich symbolické funkcie v lóži alebo v ráde im môžu prepožičať, počas rítu, odlišné postavenie). Prispieva to k pocitu vlastnej hodnoty.
-
Paradox: Aj keď slobodomurárstvo nevlastní nijakú nepopierateľnú pravdu a nikomu nevnucuje akúkoľvek dogmu, mnoho slobodných murárov prichádza do lóže preto, aby v nej našli istoty.
-
Jedni stotožňujú symbol „Veľký architekt vesmíru“ s Bohom a zamieňajú si slobodné murárstvo s cirkvou – hoci môže byť len jej slabou náhradou.
-
Iní považujú lóžu za politickú stranu alebo odborový zväz – a sú sklamaní, keďže slobodomurárstvo nemá zodpovedajúce nástroje, aby sa mohlo zhostiť úloh týchto organizácií.
-
Našťastie hlboká štruktúra a iniciačný ráz slobodomurárskeho hnutia pôsobia na všetkých. Navyše každý v lóži má možnosť vypočuť si myšlienky a skúsenosti ľudí, ktorí sa navzájom veľmi odlišujú, čo je tiež obohacujúce.
Slobodomurárstvo nebolo založené preto, aby hľadalo Boha, ale preto, aby stavalo katedrály.
-
Vo všetkých lóžach a všetkých rádoch, ktoré som mal možnosť navštíviť, bez ohľadu na to, či majú blízko k náboženstvu, alebo nie, či sa zameriavajú na metafyziku, alebo sa zaoberajú spoločenskými otázkami, či sú výlučne mužské, ženské alebo zmiešané, „regulárne“, „uznávané“ alebo nie, všade vládne rovnaké bratské ovzdušie.
-
Pravidlá slobodomurárskych dielní a ich ríty pôsobia rovnako napriek ich rôznorodosti. Symboly pomáhajú ich členom osvojiť si poznanie, že všetci ľudia sú si podobní. Nezáleží na tom, či si slobodní murári uvedomujú, alebo neuvedomujú tento proces: jeho výsledok sa prejavuje v tom, ako je každý ku každému pozorný, ako sa vedia počúvať, v úcte, ktorú si vzájomne prejavujú.
To vytvára priestor na zlepšovanie seba samého a na prijatie druhých, bez ohľadu na ich odlišnosť.
-
To otvára cestu k stavenisku katedrály ľudstva.
Slobodomurári sa zastavili na polceste.
Moderné slobodomurárstvo bolo založené veľkými mysliteľmi XVII. a XVIII. storočia, aby spojilo všetkých „ušľachtilých mužov“, „to znamená mužov skutočných a dobrých, teda čestných a poctivých, bez ohľadu na meno alebo presvedčenie, podľa ktorých sa dajú rozlišovať“. Mali sa stať „ stredom jednoty“ : nezáleží na tom, čím sa rôznia, bez popierania a odstraňovania ich odlišností. (Neúčasť žien na tomto projekte súvisela s dobovou spoločenskou situáciou, neskôr doňho boli včlenené.)
-
Andersonova (a Desagueliersova) Ústava nespresňuje cieľ tejto „jednoty“, ale logicky mala viesť k mierovému spolunažívaniu všetkých ľudí.
-
-
-
Je možné, že vďaka vedeckým objavom, nazhromaždeným od čias Renesancie, členovia londýnskej Kráľovskej akadémie vied sa dopracovali k tušeniu o neodlučiteľnej spútanosti ľudí a všetkých iných podôb života. V takom prípade sa dá predpokladať, že ich „stred jednoty“ sa vzťahuje na všetko, čo je živé. To zodpovedá myšlienkam dnešnej humanistickej ekológie.
Aby bolo možné zblížiť týchto „ skutočných a dobrých mužov “, ktorí by inak „boli navždy udržiavaní daleko jedni od druhých“, zakladatelia prvého moderného slobodomurárskeho rádu vzdialili od svojich lóží náboženstvá a cirkvi. Tie sa do ich lóží dostali znovu o desaťročie neskôr vďaka úsiliu tradicionalistických slobodomurárov zo Škótska, žijúcich v Londýne, ktorí boli oddanými katolíkmi.
Zmenil tento vplyv ideál „ jednoty čestných a poctivých mužov “ na „ univerzálne bratstvo “? Je to možné, pretože kresťania sa považujú za „bratov“. Našťastie vplyv cirkvi nevymazal zo slobodomurárstva zásadu znášanlivosti .
Kresťania sú „bratia“, pretože veria, že majú spoločného „otca“. Prináležia do tej istej „rodiny“. Môžu do nej patriť len tí, ktorí zdieľajú rovnaké presvedčenie.
Slobodomurári sa rozhodli byť „bratmi“ z vlastnej vôle, bez ohľadu na akékoľvek vopred jestvujúce puto.
Kresťania chcú veriť, a spolu s nimi aj väčšina slobodomurárov, že bratstvo je synonymom lásky. Môže ním byť, je to ideálny stav, ale bratstvo v prvom rade znamená hlbokú a nerozlučiteľnú spútanosť. Všetci tí, ktorí majú bratov a sestry, vedia, do akej miery sú vzájomne prepojení, a to napriek nekonečnému množstvu rozdielnych vlastností, správania sa a záujmov, ktoré môžu byť až úplne protichodné.
Účinná „mechanika“ moderného slobodomurárstva vie vytvoriť v lóži pocit bratstva, náklonnosti a lásky medzi jej členmi - napriek tomu, že sú navzájom veľmi odlišní. Tento postoj sa môže rozšíriť na celý rád, prípadne na viacero rádov, avšak napriek opakovanému a všadeprítomnému vyhlasovaniu lóží, že náležia do „univerzálneho bratstva“, tento pocit nikdy nezahrnie všetky rády.
Budovanie„ stredu jednoty“ teda nie je zavŕšené. Bez ukončenia tohoto staveniska nebude slobodomurárstvo schopné vybudovať „chrám bratského sveta“, ktorý dáva konečný zmysel jeho jestvovaniu. Vysvetľuje to aspoň čiastočne, prečo v XX. storočí slobodomurárstvo stratilo (najmä v Spojených štátoch, ale nielen tam) viac ako polovicu svojich členov ?
Slobodomurástvo prešľapuje uprostred brodu.