O zasvätení žien a zastúpení oboch pohlaví v lóžach
(Aby bola oplodnená neplodná výmena názorov.)
Zverejnené v časopise Masonica švajčiarskeho rádu Alpina, č. 26/2010 a v La Chaîne d'Union, Paríž, júl 2011. Tu je článok čiastočne pozmenený.
Ked pred pár rokmi zástancovia prijímania žien do Veľkého Orientu Francúzska hovorili o tejto otázke, ani raz nespomenuli zmysel jestvovania slobodomurárskeho zasvätenia. Nerobili nijaký rozdiel medzi občianskymi a iniciačnými spoločnosťami. Pripomínali iba spoločenské a politické dôvody, ktoré by sa mohli prihovárať za prijímanie žien a niektorí tvrdili, že mužská povaha V.O.F. (GODF), keďže nie je uvedená v jeho stanovách, je istý druh diskriminácie, a teda nezákonná a napadnuteľná pred súdom. Tento pohľad podáva skreslený obraz slobodného murárstva.
Ženské a zmiešané slobodné murárstvo jestvujú vo Francúzsku už desaťročia. Spoločenský rozmer diskusie je teda dosť archaický. Jediná otázka, ktorá stojí za preskúmanie, je, či vzhľadom na vývoj našej spoločnosti sa zmysel slobodomurárskeho zasvätenia posunul natoľko, že to má viesť k zmenám v jeho podobe a vykonávaní.
Zmenil sa svet do takej miery, že si vyžaduje spoločné zasväcovanie žien a mužov? Nie je to vylúčené, ale nie je to ani isté. Ak sa tento predpoklad zajtra preukáže ako oprávnený, bude potrebné zmeniť rituály. Táto prípadná potreba meniť rituály nebola nikdy spomenutá, hoci diskusie o zasvätení žien do V.O.F. a o „zastúpení oboch pohlaví“ v ňom trvali roky.
Historické dôvody diskusie o zasvätení žien
Ústava z roku 1723 pastorov Andersona a Desaguliersa, ktorá je základom celého novodobého slobodného murárstva, nepripúšťa medzi murárov „nevzdelaných bezbožníkov, ženy, nevoľníkov“. To sa mohlo zdať opodstatnené v 18. storočí, ale svet sa zmenil a aj slobodne murárstvo sa vyvinulo.
Nezdá sa, že by, aspoň v teórii, bola rovnoprávnosť pohlaví v politickej a spoločenskej rovine problémom vo Veľkej Británii, vo Francúzsku, ani inde v Európe.
Čo sa týka ženského slobodného murárstva, dokonca aj Veľká zjednotená lóža Anglicka (UGLE) ho dnes uznáva, hoci napriek tomu neprijíma sestry na svoje stĺpy.
Je pravda, že pripustiť rovnosť spoločenských a politických práv žien, ako aj ich práva byť prijaté do slobodného murárstva, v sebe neobsahuje automaticky ich prijímanie do lóží opačného pohlavia. Postoj V.Z.L.A. (UGLE) je spochybniteľný a spochybňovaný, ale bude obhájiteľný tak dlho, kým sa nepreukáže, že oddelené zasväcovanie žien a mužov, ktoré sa takto v priebehu dejín uskutočňovalo takmer vždy, už nie je opodstatnené.
Načo vlastne slúži zasväcovanie?
Tradične je zasvätenie prechodom z detstva - obdobie, keď má každé dieťa dojem, že svet sa točí okolo neho - do veku, keď človek musí pochopiť, že to tak nie je.
Zasvätenie mu umožňuje:
- pochopiť svoje miesto vo vesmíre, čo so sebou prináša metafyzické otázky: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Aký je pôvod sveta? Ak bol vytvorený určitou „vôľou“, aký je vzťah ľudstva k nej? Sme od nej oddelení? Sme jej súčasťou?
- prijať svoju osobnosť a osud, pripustiť, že ľudsky údel má hranice, čeliť myšlienke svojej smrti,
- naučiť sa spĺňať svoju úlohu vo vzťahu k spoločnosti (čo bude robiť viac či menej úspešne v závislosti od toho, ako pochopí predošlé otázky).
Iniciácia má vždy dvojakú úlohu: preveriť uchádzačovu schopnosť prispôsobiť sa životu v spoločnosti (nie iba ako pasívneho jednotlivca, ktorý život v spoločnosti znáša, ale jej člena schopného konať v kolektivnom záujme) a pomôcť mu pochopiť svet.
Zasvätením spoločnosť naznačuje svojim mladistvým, že ich od tejto chvíle považuje za dospelých. V slobodnom murárstve nás – opakovanými a postupnými obradmi zasväcovania – z času na čas vracia do situácie dospievajúcich, a tak nám pripomína, že ostávame „veční učni“.
Zasvätenie je teda psychologický (individuálny), filozofický (ktorý zahŕňa metafyzickú rovinu) a politický (týkajúci sa celej spoločnosti) proces.
Človek sa rodí sám, ale rastie s inými
Prechod z detstva – „stred sveta“ – do dospelého veku je novým zrodením, témou všetkých zasvätení. Dieťa „umiera“ svojmu starému individualistickému životu, aby sa znovuzrodilo v kolektívnom živote, čo samozrejme neznamená, že sa vzdáva svojej osobitosti, ani svojej zvedavosti a tvorivosti, ktoré sú detstvu vlastné.
Rituály a zasväcujúce symboly predstavujú prerod z „húsenice“ na ľudského „motýľa“ prostriedkami, ktoré sú zamerané zároveň na intelekt a na všetky zmysly.
Ide o to osvojiť si dvojitú povahu človeka, ktorý je zároveň jednotlivec a viac alebo menej neoddeliteľný kúsok spoločenstiev, do ktorých patrí, a naučiť sa žiť v súlade s týmito dvomi pólmi svojho bytia. Človek sa rodí sám, ale rastie s inými a končí rozplynutím sa do svojich potomkov, do ľudstva alebo, ak je veriacim, spojením so svojím bohom alebo bohmi.
Táto zmena je zložitá, ťažká, bolestná a nedá sa zvládať iba prostredníctvom premýšľania. Práve preto je slobodomurárska iniciácia, ako všetky tradičné zasvätenia, nie iba učením sa, ale najmä zvláštnou životnou skúsenosťou.
Niekedy, prinajmenšom v primitívnych spoločnostiach, mohlo byť zasvätenie násilné, pretože malo dokázať, že dospievajúci bude vedieť prežiť v nepriateľskom prostredí. V slobodnom murárstve je symbolické, lebo v prítomnosti toto prispôsobenie sa už nevyžaduje nutne fyzickú silu, alebo výnimočnú odvahu.
Posledná západná zasväcujúca spoločnosť, slobodné murárstvo, sa obracia výhradne na dospelých. Vzhľadom na zložitosť našej „obce“, ktorá sa rozšírila na celý svet, dnes ide o to prijať všetky civilizácie a začleniť sa do celého ľudstva, nielen do skupín menších rozmerov. (Nie je to náhoda, že novodobé murárstvo sa zrodilo po renesancii, v období osvietenstva, keď Západ objavil planetárny rozmer ľudstva a vzájomnú závislosť všetkých foriem života).
Bratstvo nie je vždy láska
Bratstvo je vždy neodlučitel'ná spútanost'
Slobodomurárske bratstvo = univerzálne bratstvo
Univerzálne bratstvo = všeobecná neodlučitel'ná spútanost'
= humanistická ekológia
Vo vzťahu k predchádzajúcim obdobiam sa pole zasvätenia rozšírilo. Nekončí dospelosťou, ale vyžaduje si roky, aby sme rovno nepovedali celý život. Vyššie bolo spomenuté, ako nám naše iniciácie pripomínajú, že slobodný murár je „večným učňom“.
Niekedy sa tvrdí, že ženy nepotrebujú byť zasvätené.
Niektoré starodávne spoločnosti zasväcovali výlučne len mužov, ale boli aj iné, ktoré považovali zasvätenie žien za rovnako potrebné. Z akých dôvodov mohla jestvovať takáto segregácia?
Niekedy sa trvá na tom, že ženy nepotrebujú byť zasvätené, keďže vedia, vďaka svojej schopnosti rodiť, že sú naraz „jedna“ a „viacerí“. Matka je fyzicky a psychologicky „priletovaná“ k dieťaťu, teda k inej bytosti ako ona sama.
Ak sa toto vrodené chápanie ľudskej dvojpólovosti, obsiahnuté v ženách (alebo občas získané počas tehotenstva, v niektorých prípadoch len za cenu tvrdého boja so sebou), prípadne môže zdať dostačujúce v spoločnostiach, kde sú ženy obmedzené na svoju rodinu a na okruh dievčat a matiek, tak v dnešnom svete, v ktorom zastávajú rovnaké úlohy ako muži, a kladú si rovnaké otázky o svojom mieste vo svete a vo vesmíre, už toto „biologické zasvätenie“ nestačí. Keďže sa zúčastňujú na spravovaní spoločnosti, majú byť zasväcované, prípadne s tým, že spôsob ich iniciácie bude brať do úvahy ich odlišnosť. Zasvätenie prvých žien na konci 19. storočia zodpovedá tomuto presvedčeniu.
Zastúpenie oboch pohlaví v lóžach
Treba z toho vyvodiť, že všetky slobodomurárske rády musia zasväcovať ženy a/alebo že sa musia stať „zmiešanými“?
Prvý argument obhajcov zasvätenia žien vo V.O.F. bola rovnoprávnosť pohlaví. Ich rovnoprávnosť už nikto nespochybňuje. Táto diskusia by teda mala opodstatnenie, len keby popri mužských slobodných murárstvach nejestvoval nijaký ženský, ani zmiešaný rád. Tak to však našťastie nie je. Existujú, dobre fungujú, sú uznávané mužskými slobodomurárskymi rádmi a stýkajú sa s nimi.
Niektorí bratia obhajujú prijímanie žien do V.O.F. v mene slobodomurárskeho univerzalizmu. Pýtajú sa, ako môžu byť mužské rády „univerzálne“, keď medzi seba neprijímaju „polovicu ľudstva“.
Slobodné murárstvo je „univerzalistické“, neznamená to však, že si nárokuje zahrntie všetkých ľudí do svojich radov. Bolo by to v protiklade s jeho filozofickou základňou a pracovnými postupmi. Slobodomurárstvo sa prihovára za všeľudské bratstvo, ale svojich členov si vyberá a nikdy sa neusilovalo o to, aby sa všetci muži a ženy stali jeho súčasťou. Slobodné murárstvo nie je ako monoteistické náboženstvá, alebo niektoré politické strany, ktoré si nevedia predstaviť spásu ľudí bez toho, že ich všetkých obrátia a včlenia.
Iné podobné zdôvodnenie tvrdí, že mužské rády „nemôžu odmietnuť právo na slovo polovici ľudstva“ alebo že „nemôžu nepočúvať polovicu ľudstva“.
Na jednej strane ženy, o nič viac ako muži, ktorí nepatria do nášho hnutia, nepotrebujú byť prítomní na našich stĺpoch, aby sa vyjadrili a aby sme ich počuli. Slobodné murárstvo nežije v uzatvorenom kruhu a nezaujíma sa iba o seba. Na druhej strane, slobodné murárstvo, a ešte menej jeden Veľký Orient alebo jedna Veľká lóža nevlastnia výlučne právo na slovo.
Ženy, zasvätené alebo nie, ani ostatní „nezasvätení“ nečakali na nás, aby sa vyjadrovali.
A čo by v tomto bode zmenila prítomnosť niekoľkých žien v našich lóžach? Nemohli by si nárokovať - o nič viac ako my sami - hovorenie v mene všetkých žien, ktoré všetky majú právo vyjadriť sa samé.
Mimochodom, prečo si naše sestry zo ženských rádov, hoci zdieľajú našu univerzalistickú filozofiu, nekladú tento druh otázok? Prečo nežiadajú právo zasväcovať nás? A chceli by sme to?
Napríklad Veľká ženská lóža Francúzska (V.Ž.L.F.) nepovažuje mužskú povahu V.O.F. za prejav povýšenectva vo vzťahu k ženám a trvalo odmieta ich zasväcovanie v tomto ráde.
Naše sestry chcú zachovať ženské slobodné murárstvo, pretože si cenia možnosť stretávať sa v lóžach ako prosté ľudské bytosti bez toho, aby mysleli na svoju úlohu dcér, manželiek a matiek, zabúdajúc na zvádzanie, šťastné, že môžu chvíľu nemyslieť na vzťahy nadvlády, ktoré zažívajú v zamestnaní, v politických stranách a iných svetských skupinách, alebo dokonca vo svojich vlastných rodinách. (Pozri anketu francúzskeho Senátu o zastúpení oboch pohlaví v rádoch, opísanú v časopise Humanisme, Paríž, č. 67/2004). Chcú mať možnosť rozvíjať v ženských lóžach svoje vlastné videnie sveta, založené na svojom špecifickom prežitku. Nemáme inú možnosť, ako uznať ich rozhodnutie.
Naše sestry chcú v lóžach na chvíľu uniknúť hrám zvádzania. A čo my, muži? Nám otázka vzťahu medzi pohlaviami neznie celkom rovnako (o dôvoď viac, aby sme pripustili stanovisko V.Ž.L.F.), ale treba ju brať do úvahy.
Nikto nepoprie, že pozornosť väčšiny mužov je veľmi silne zameraná na „dobíjanie“ žien, a teda, keď sa obracajú týmto smerom, obmedzuje to ich slobodu uvažovať o iných veciach. Podľa biológov, ktorí skúmajú mozog, sú muži, na rozdiel od žien, schopní robiť len jednu vec naraz. Nebol by to ešte jeden „kov“, ktorý treba nechať, aspoň z času načas, mimo chrámu?
Posledný spomínaný dôvod: niektorí bratia tvrdia, že ženy by mali mať možnosť byť zasvätené vo V.O.F., lebo sa líši od ostatných rádov. Inde by vraj nenašli rovnaké slobodné murárstvo.
Je to pravda? V roku 1982 sa od V.O.F., s jeho súhlasom, oddelil istý počet lóží, ktoré založili novú federáciu rítov, Veľkú zmiešanú lóžu Francúzska (GMLF: v roku 2010 má medzi 2 500 a 3 000 členov, jej zloženie ženy / muži je približne 50 / 50 %). Tento rád pôsobí v rovnakom duchu ako V.O.F. a používa rovnaké postupy, ale zasväcuje aj ženy. Čo bránilo tým, ktorí chceli premeniť V.O.F. na zmiešaný rád, prestúpiť do V.Z.L.F.? Lóže V.O.F., ktoré nedávno zasvätili prvé ženy, to neurobili. Ako objasniť ich odmietnutie presunúť sa? Ak V.Z.L.F nie je rovnako dobrá, ani lepšia (to nie je hodnotenie, ale iba teoretická otázka), prečo sa nepričiniť o jej vyliečenie, namiesto riskovania, že V.O.F. dospeje k rovnakému výsledku?
Skúsenosť žien a mužov nie je ani zďaleka rovnaká. Ich vnímanie sveta a ich schopnosť vyťažiť z neho poznatky tiež nie. Spôsob, akým sa muži a ženy „budujú“ a nachádzajú svoje miesto vo svete, teda nemôžu byť rovnaké, aj keď časť tejto cesty môžu uskutočniť spolu.
Zmiešané rády predstavujú zvláštny prípad. Pri ich zrode, v roku 1882, boli potvrdením rovnosti práv žien vo vzťahu k mužom. Presadili ho v slobodnom murárstve bez toho, aby si kládli otázky týkajúce sa zasvätenia. Ponechali si mužské obrady a rituály. Je to uspokojujúce? Bolo by potrebné ich zmeniť?
Keby zmiešanosť, taká, aká sa uplatňuje už vyše storočia vo viacerých rádoch, bola riešením, už by sa bola presadila v ostatných. To sa však nestalo. Zmiešané rády by teda mali byť považované za laboratóriá, ktoré pozorujú vývoj vzťahov medzi ženami a mužmi, aby, keď nadíde čas, vyskúšali nové rituály pred tým, ako ich navrhnú celému slobodnému murárstvu.
Naše sestry zo ženských rádov sa nechcú rozpustiť v mužských rádoch
Nanajvýš vyžadujú právo návštevy, ktorú bratom obvykle poskytujú vo svojich lóžach.
Mužské ateliéry, ktoré otváraju dvere sestrám, nie sú zavalené návštevníčkami, ktoré sa navyše iba zriedka zúčastňujú na diskusiách. Majú na to právo, ale zdá sa, že väčšina dáva prednosť jednoducho pozorovať mužský spôsob zmýšľania.
Je veľmi podnetné skúmať a porovnávať prácu mužských lóží, ženských lóží a zmiešaných lóží, čo „liberálne“ murárstvo nielen pripúšťa, ale aj povzbudzuje.
Dôvody sestier, ktoré chcú uchovať ženské rády, nie sú veľmi odlišné od dôvodov väčšiny bratov, ktorí si zvolili mužský rád, namiesto toho, aby požiadali o zasvätenie v zmiešanej lóži.
Muži a ženy sú si rovní, avšak nie sú rovnakí. Je v ich povahe žiť spoločne. Aby v tom však úplne uspeli, treba najskôr, aby každý rozvinul svoju osobnosť v jej osobitosti. Žiť spoločne neznamená vzdať sa seba samého. Stačí pozrieť sa okolo seba, aby sme sa presvedčili, že ženy niekedy potrebujú byť iba medzi ženami a muži medzi mužmi.
Budúcnosť
Večne sa opakujúca diskusia o „zmiešanosti“ lóží je založená na východiskách, ktoré sa zdajú logické, ale môžu stáť na ideologických predsudkoch, alebo na nepriznateľných podvedomých motívoch. Viac ako na spoločenskú stránku by sa malo skúmanie tejto otázky zamerať na jej iniciačný rozmer.
Je možné, že vývoj žien a mužov sa zbieha a že jedného dňa, možno zajtra, budú potrebovať spoločné zasväcovanie. Pôjde o spoločné zasvätenie vo svojej celistvosti alebo iba čiastočné (ako sa to stávalo u niektorých národov, u ktorých iniciačný proces končil prípravou na sexuálny život chlapcov a dievčat)?
Vzhľadom na to, že novodobí slobodní murári sa obracajú na dospelých, ktorí už prežili svoje sexuálne zasvätenie, otázka sa nekladie takto (aká škoda!), ale to nevylučuje, že môže byť užitočné usmerniť časť spoločných zasväcovacích rituálov mužov a žien k lepšiemu vzájomnému pochopeniu sa a mierumilovnejšiemu spolunažívaniu.
Tvoja odlišnosť mi neubližuje, naopak, obohacuje ma, brat môj, napísal Saint-Exupéry. Bola by škoda ochudobniť sa o rôznorodosť „otvorených“ slobodných murárstiev.
1 + 2 = 3 alebo 5 alebo 7
Peter Bu
N.B.: Hoci to nesúvisí s námetom (?), môžete si precitat moju divadelnú hru VŠETKY TIE SOMARINY O ŽENÁCH, vo francúžštine a v slovenčine na stránkach: www.aneries-sur-les-femmes.fr Slovenské znenie hry je aj v knižnici VŠMU - Vysoká škola múzických umení, Bratislava. Skratené znenie vyšlo v časopise Globalia 9/2014.
.................................................................................................................
Moje stránky www.call-of-bratislava.com boli zaplavené asi 50000. reklamných odkazov, čo ma prinútilo zrušiť možnosť výmeny názorov. Nadalej sa však môžete vyjadriť v rámci Fóra.